Bohučary – väznica najprísnejšieho režimu, 22.9.1953 – 18.5.1954

...Po chutnej „väzenskej" večeri, ovsenej polievke, dostal každý z nás kúsok čierneho chleba a dva cukríky. A tak na štedrovečernom stole, na ktorom býva podľa tradícií nášho národa dvanásť chodov, sme mali až dva chody. Pomodlili sme sa, potichu zaspievali koledy „Nova radisť stala", „V Viflejemi novyna". A hoci veľmi skromne, ale v priateľskej a družnej atmosfére sme oslávili veľký sviatok aj so spolutrpiacimi nie „nášho rodu". Tí obdivovali naše odhodlanie dodržiavať aj v takých podmienkach sväté, tisícročné tradície nášho národa. Pod ťarchou myšlienok a spomienok sme si mlčky ľahli. Ale odrazu sa stalo niečo neočakávané.

O polnoci sa v katedrálnom chráme začala veľká polnočná vianočná bohoslužba. Zobudila nás našimi koledami "Boh Predvičnyj", „Dyvnaja novyna", „Nebo i zemľa"... V prvej chvíli sa nám Ukrajincom zdalo, že sme sa v sne vrátili do nášho detstva, do našej mladosti, medzi našich najbližších. Hoci to napokon nebol sen, pociťovali sme veľkú hrdosť, že aj za hranicami Ukrajiny znejú rodné koledy. Na druhej strane nás opantávala traumatizujúca duševná bolesť, ktorá prerástla do nenávisti v klietke zatvoreného dravca. Až do rána nám toto všetko zobralo spanie.
Všetci z Ukrajiny, sme akoby na povel vstali zo svojich lôžok a započúvali sme sa do toho prekrásneho chorálu, ktorý sme už celé roky nepočuli. Zapôsobilo to na každého inak. Niekomu stieklo po líci pár sĺz, iný vyskočil z postele a začal, ako tiger v zoo, nervózne chodiť po cele nevšímajúc si prísne upozornenia dozorcov na zákaz chodiť v noci po cele. Dozorcovia veľmi rýchlo pochopili, že nikto z nás sa nechystá riadiť ich upozorneniami a rezignovali. Veľmi dobre vedeli s kým majú do činenia a vedeli, že sme schopní reagovať neočakávane a dobrodružne!
Ľahol som si a prikryl som sa až ponad hlavu. Nechcel som, aby pobratymi videli slzy hrdého mládenca. Myšlienkami som zaletel do ďalekého Užhorodu – mala moja mamka a moje sestričky aspoň takú štedrovečernú „hostinu" ako my? Kde je v cudzine strašia sestra, otec... Štvormesačné školenie spolu so psychickým stavom pod vplyvom štedrovečerných kolied spôsobili v mojom bytí poriadnu búrku emócií. A tak sa do rána, pod prikrývkou, zrodili slohy pamätnej básne za obete mladých gymnazistov, ktorí 29. januára 1918 v boji s boľševikmi prišli o život pod Krutami...

Prestupný tábor Tajšet – máj 1954

... Už na druhý deň na sibírske podmienky teplý, hoci zamračený podvečer, predvolali všetkých vorkutsko - noriľských „zbojníkov". Chceli zabrániť šíreniu negatívnej ideologickej propagandy medzi väzňami v prestupnom tábore a tak nás kvôli nedostatku dopravných prostriedkov pod prísnym dozorom vojakov, ktorí mali okrem psov – ovčiakov a kalašnikovov vo výzbroji aj ručný guľomet, zoradili do stočlenných skupín v radoch po päť ľudí. Prečítali nám „každodenná modlitbu konvoja"*15 a hnali v smere železničnej stanice. Cesta bola po niekoľkodňových dažďoch poriadne blatistá a kráčať po nej bolo veľmi ťažké. Ale pri nepríjemných pokrikoch konvoja: „rýchlejšie, rýchlejšie" sme kráčali tak, že náš pochod by sa dal s trochou irónie prirovnať k prvomájovému sprievodu na červenom námestí v Moskve. Náš „pochod" odrazu zastavila obrovská mláka uprostred cesty. Nedala sa obísť ani po stranách, lebo v hlave nám neustále znela „modlitba konvoja", ktorá bola nekompromisným zákonom. Museli sme prejsť cez desať až pätnásť centimetrov hlboké „jazierko". Nič sa nedá robiť, pohli sme sa ďalej cez dlhú a širokú mláku. Došli sme do stredu a zrazu prišiel rozkaz:
- Stoj! Sadni si!
- Máme si sadnúť do vody? – ozývajú sa naše pobúrené výkriky.
- Sadni si! – dávka zo samopalu a zrazu nad našimi hlavami presvišťali guľky. Nežartujú!
- Čo ste zošaleli?
- Mlčať! Sadnúť!
Niet iného východiska. Skúsenosť vraví – fanatici sú schopní všetkého. Mladší si čupli. Starší a slabší sa neudržali na nohách a spadli priamo do vody svojou krajšou časťou tela. Stačilo pár sekúnd a s diabolským rehotom vydávajú ďalší rozkaz:
- Vstávaj! Vpred!
Naše pohľady smerom k príslušníkom vojsk MV boli veľavravné. Všimli si ich a prestali sa smiať. V bežnom živote väzňa sa často stávalo – vysmievať sa a šikanovať banditov sa dá rôznym spôsobom, o to viac, že z vyššieho velenia nie je nikto nablízku – „Ja som veliteľ aj vykonávateľ!" Takéto činy dvíhali úroveň skúseností a domýšľavosť mladých vojakov MV pri ďalšej prevýchove politických „banditov"...

*****